Svetová pandémia koronavírusu spôsobila otrasy na pracovnom trhu. Množstvo ľudí prišlo o zamestnanie, a ak sme si mysleli, že v lete sa situácia upokojila, tak dnes už vieme, že sa hlboko mýlili. Najväčšia kríza je ešte iba pred nami.
Firmy premýšľajú, ako v ťažkej dobe znižovať náklady a šetriť. Rušia pracovné pozície, znižujú platy aj ďalšie benefity. Je možné, bez práce ostávajú aj takí ľudia, ktorí by tomu ešte pred marcom neverili. Doba sa mení a budúcnosť je neistá. Trpia výrobné podniky, služby, hotely aj gastrozariadenia. Bez zamestnania zostávajú robotníci, ale rovnako aj stredný či vyšší manažment. Ako sa s aktuálnou situáciou vysporiadať, ako si nájsť čo najrýchlejšie dobrú prácu a ako nevyhorieť a neupadnúť do depresií? Odpovede a rady sme hľadali u skúsených koučiek.
Muži to znášajú horšie
Zuzana Jojićová je konzultantkou a koučkou ASCEND Consulting. Je presvedčená, že muži a ženy nemusia pociťovať stratu zamestnania rovnako. „Zdá sa, že pre mnohých mužov je strata zamestnania akútne bolestivá, pretože ohrozuje ich mužnosť, identitu a podstatnú časť ich sebaúcty.“ Podľa nej sa v týchto situáciách okamžite objavujú asociácie, že ten, kto stratil prácu, osobne zlyhal. „Muži stále cítia očakávanie zachovania štatútu živiteľa rodiny, keď zarábajú viac ako partner.
Nezamestnanosť môže u nich vyvolať pocit, že sú porazení a majú nízky status, mnohí sú hlboko v rozpakoch, zahanbených, že nepracujú, a možno budú musieť vyhľadať fianančnú podporu u iných, napríklad u partnerky, ktorá sa môže stať jediným živiteľom rodiny.“ Koučka a mentorka Dáša Polievková z CAT COACHING prirovnáva stratu zamestnania k strate blízkeho človeka. „Je to jeden z najväčších stresorov, aké nás v živote postihnú, preto ho nepodceňujme.
Keď dostaneme výpoveď, strácame nielen pravidelný mesačný príjem, ale v prenesenom význame aj kolegov, priateľov, s ktorými sme strávili viac času ako s vlastnou rodinou, status, honor, sebavedomia a istotu.“ Preto radí prejsť si všetkými fázami smútenia, teda nedôvere, zlosti, spochybňovaniu aj prijatiu situácie takej aká je. Stále si treba veriť.. Zuzana Jojićová radí nevyhýbať sa ani negatívnym myšlienkam. „Uznajte svoje pocity, aj negatívne myšlienky vám pomôžu vyrovnať sa so stratou a ísť ďalej. Najlepším liekom na stres je sociálny kontakt. Rozhovor z očí do očí s dobrým poslucháčom funguje na upokojenie nervového systému.
Rovnako aj rozvíjanie nových vzťahov a priateľstiev.
“ Na začiatok je dobré uvedomiť si, že takéto situácie jednoducho v živote prichádzajú, že sa dejú. A to, že práve vám sa to zatiaľ nestalo, že ste vždy mali stabilnú prácu a menili ste ju iba vtedy, keď sa preto sami rozhodli a keď prišla lepšia ponuka, bola iba zhoda dobrých okolností. „Ako prvá pomoc je dobré mať pri sebe niekoho, o koho sa môžete oprieť“. Hovorí Polievková. „Oddýchnuť si, vypustiť paru. Napríklad priateľa, pri ktorom môžete byť sami sebou a nemusíte sa hrať na „geroja“.
Vyrozprávate sa, slobodne zapochybujete o situácii aj o sebe, poradíte sa a načerpáte silu.“ Pomôžu aj prechádzky v prírode, manuálna práca, hry, pohyb, lepšia strava. Jojićová odporúča aj dobrovoľníctvo. „Pomáhať iným alebo podporovať vec, ktorá je podľa vás dôležitá, je vynikajúcim spôsobom, ako si vo svojom živote udržať zmysel. Dobrovoľníctvo vám zároveň poskytne nové kariérne skúsenosti, sociálnu podporu a vytváranie sietí.“
Keď všetko zlyhá
Tieto rady sú síce užitočné a keď zafungujú, tak máte vyhraté. No občas sa stane, všetky tieto možnosti zlyhajú a stále sa cítite zle. „Vtedy je čas osloviť špecialistu. Odborníka, ktorý nám s tým pomôže. Certifikovaný kouč, mentor, psychológ, či terapeut. To všetko sú spoľahlivé a pomáhajúce profesie, ktoré vedia ako na to, keď sa svet okolo nás akoby rúca a my si s tým nevieme dať rady. Pracujem v tejto oblasti mnoho rokov a viem, že to funguje,“ radí Dáša Polievková.
Podľa Jojićovej konzultant fundovane poradí, ako si efektívnejšie nájsť novú prácu. Vie, ako treba napísať správne životopis, motivačný list a pripraví vás na pracovný pohovor. „Kouča by som odporúčala vo chvíli, ak sa potrebujeme pozrieť na situáciu z iného uhla, prípadne zvažujeme, že zmeníme zameranie našej práce a celej kariéry.“ Terapeut alebo psychológ je k dispozícii pre vážnejšie stavy. „Ak máme napríklad nábeh na vyhorenie, alebo už sme v stave vyhorenia, ak máme stavy úzkosti, paniky či depresie.“
Z pohovoru na pohovor
Prehrabávate sa na pracovných portáloch, počúvate rady od známych a dokonca aj zašlete zopár životopisov. Počítajte s tým, že z mnohých firiem sa vám ani neozvú. Situácia sa totiž mení zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Pracovných pozícií je málo a ľudia s výpoveďou v ruke pribúdajú. Polievková priznáva, že realita býva často zložitá. „Pri každom pracovnom pohovore nám svitne nová nádej a my očakávame, že to vyjde, že sa vráti všetko, čo sme stratili. Veď sme to predsa už robili, veď musia vidieť, že to vieme.
A ono to nie a nie vyjsť. S každým ďalším neúspešným pohovorom prichádza hnev, dezilúzia, únava a nechuť robiť niečo inak, lebo veď to aj tak nemá zmysel.“ Koučka radí: stanovte si cieľ, vyšpecifikujte si ho, vyfarbite, predstavte, majte ho skrátka poriadne v hlave a potom hľadajte cestu, ktorá vás k nemu privedie. „Na to, aby sme neupadli do beznádeje, keď sa nám nepodarí uspieť na viacerých pohovoroch, by sme mali myslieť vopred. Teda už pri hľadaní práce, výbere potencionálneho zamestnávateľa, reagovaní na inzerát, aktualizácii životopisu, písaní motivačného listu a príprave na pohovor.
Nie je to jednoduchý ani jednorázový proces. Nebojme sa to nazvať poctivo životným projektom. Niektorí ho budú tvoriť po prvýkrát. Tí skúsenejší po xtýkrát. Najdôležitejšie je sa nevzdať.“ Jojićová odporúča zistiť si, prečo sme na pohovore neuspeli. „Vypýtajte si spätnú väzbu, z akého dôvodu uprednostnili iného kandidáta a čo môžete urobiť, aby ste v budúcnosti mali väčšie šance na úspech. Ak sa vám už dlhšie nedarí uspieť, pripravte sa na pohovor s kariérnym poradcom.“ A čo je podľa najdôležitejšie, neupadajte do beznádeje, stále skúšajte.
„Ak to nejde jedným smerom, tak sa vyberte iným. Ľudia sa často upnú iba na pozíciu, ktorú zastávali predtým, pričom existujú aj iné možnosti, len sa na ne treba pozrieť zo širšieho uhla pohľadu.“
Počkať si, alebo zobrať čokoľvek?
Treba si dobre premyslieť aj to, či práca, ktorá sa mi vám, je adekvátna, alebo máte naviac. No je lepšie nečinne sedieť doma a čakať na lepšiu ponuku, alebo treba zobrať aj horšie platenú prácu? Podľa Jojićovej to záleží od konkrétnych okolností, od pozície ale aj od finančnej rezervy. „Ak som napríklad pilot a viem, že v dohľadnej dobe túto prácu nebudem môcť vykonávať, tak prijmem aj inú, ktorá je možno horšie platená, lebo viem, že keď sa začne lietať, tak nebudem mať problém zamestnanať sa ako pilot.“
No ak pracujem ako analytik či programátor, tak som možno mal iba smolu, že firma prepúšťala. „Stále mám ale veľkú šancu zamestnať sa v podobnej profesii v inej firme,“ doplnila koučka. Podľa Polievkovej môžu byť obidve riešenia dobré, záleží od kondície a aj veku uchádzača. Mladší si podľa nej môžu dovoliť netrápiť sa, odísť do sveta, zbierať nové skúsenosti a hľadať zmysel svojho života. Rodič s hypotékou však bude potrebovať zminimalizovať čas medzi starou a novou prácou, a tak pokojne prijme aj zamestnanie „pod svoju úroveň“ a neskôr prestúpi do inej, lepšej.
„Kandidáti starší ako 40 rokov už obvykle vedia, čo chcú a majú za sebou kus dobrej kariéry. Hypotéky možno ešte sú, ale sú menšie, zato deti sú už väčšie, samostatnejšie, majú niečo našetrené. Preto možno budú voliť sabatikal, urobia si prázdniny, aby si vyčistili hlavu a ten pomyselný stôl pred sebou. Vezmú si čas na premýšľanie, napríklad aj rok.“
Zdôrazňuje však, že v súčasnej situácii to nebudú mať jednoduché a pravdepodobne si zvolia väčšiu istotu. „Ale už nevezmú všetko, čo sa im ponúka. Cítia sa sebavedomo a isto. Veria si a vedia ako to predať. Kandidáti nad 50 naopak začínajú mať pocit, že sa im v kariére začínajú zatvárať dvere, že ak to nestihnú, bude neskoro. Preto sú náchylní vziať prvú poriadnu prácu, ktorá im bude ponúknutá.“
Isté je, že starší to dnes majú naozaj zložité. Na pozíciách recruiterov a head hunterov sú mladšie ročníky a častejšie lovia medzi svojimi rovesníkmi. „Možno preto, že sú im vekovo bližší, lepšie rozumejú reči ich kmeňa. Možno preto, že si zamestnávateľ dá takúto podmienku a oni nemajú dosť argumentov na to, aby ho presvedčili. A možno preto, že ich vlastný dedo, či babka majú toľkoto rokov a vidia ich teda viac ako milých a starostlivých ľudí, než silných manažérov.“
Podľa Polievkovej si však už čoraz viac zamestnávateľov uvedomuje, že potrebujú skúsených profesionálov a tí môžu mať pokojne viac ako 55 rokov. „No žiaľ, stále ich je málo, preto práve teraz možno strácame vedomosti, skúsenosti aj hodnoty celej generácie. Obávam sa, že práve tieto hodnoty a skúsenosti nám raz budú chýbať.“
Výpoveď ako príležitosť
Nech to ale na začiatku, keď vám zamestnávateľ podáva výpoveď, vyzerá akokoľvek katastroficky, myslite na to, že práve táto chvíľa môže stať vašou najväčšou príležitosťou v živote. Podľa Jojičovej môžete teraz zistiť, že ste dlhé roky robili prácu, ktorá vás vôbec nebavila, nie ste v nej dosť dobrý a vlastne ani netušíte prečo. „Práve strata práce vám môže umožniť viac sa spoznať, najmä vaše silné stránky a možno sa aj rozhodnúť pre úplne inú pozíciu, ktorá vám bude viac vyhovovať. Nemusíte pritom ani zmeniť oblasť svojho pôsobenia.“
Často sa tiež stáva, že prepustený zamestnanec sa konečne odhodlá podnikať. „Pri zmene zamestnania alebo pri podnikaní nám môže pomôcť japonská metóda IKIGAI, ktorá spája našu motiváciu, hnaciu silu a ideály. Nájsť svoje ikigai v pracovnom živote znamená nájsť uspokojivú prácu, v podnikaní zmenu produktu, projektu alebo služby, ktorá nás bude napĺňať.“ Premýšľajte nad tým, čo máte radi, čo vás naozaj baví, v čom ste dobrí, silní, čo potrebuje svet a za čo vám bude svet chcieť zaplatiť. Je to ťažké? Nepochybne! No ak prienik nájdete, vyhrali ste.
Alebo sa učte, vzdelávajte, zlepšujte.
„Toho sa netreba báť. Mladí sa učia neradi ale rýchlo. Takí sme boli všetci. My starší sa učíme radi ale pomalšie. Čo už? Dôležité je, aby nám to dávalo zmysel, inak je to nanič, lebo nevydržíme,“ radí Polievková. Podľa nej si treba dopĺňať kvalifikáciu, počúvať múdrejších a s pokorou prijímať nové veci. „Treba na sebe neustále pracovať. Veda a vedomosti napredujú míľovými krokmi. A veľa nám to napovie aj o nás samých. Komu nejde angličtina, nech kľudne siahne po francúzštine a možno bude prekvapený ako ja.
Komu nejde excel, možno konečne pochopí, že je lepšie tráviť čas tvorbou interiérov alebo obrazov, než tvorbou tabuliek. Každý máme svoju cestu, ktorou sa vyberáme ku svojim cieľom. A je len na nás, ako túto cestu využijeme pre seba.“ A netreba sa báť ani rekvalifikácie. „Viem, čo chcem? Čo konkrétne potrebujem vedieť, naučiť sa, prijať, čo už viem? Má rekvalifikácia pre mňa zmysel? Kde ju získam a za akých podmienok? Koľko času na to budem potrebovať? Ako to zrealizujem? Je za tým veľa práce, ale žiadny úspech nie je zadarmo.“
Jojićová pripomína, že žijeme dobu, kedy mnohé profesia zanikajú a vznikajú úplne nové. A to si vyžaduje zmenu. „Tí, ktorí budú pripravení, prejdú zmenou ľahšie, pretože si budú ľahšie vedieť nájsť prácu. Je to ale podmienené tým, že sa neprestanú vzdelávať a nadobúdať potrebné zručnosti. Pri radikálnej rekvalifikácii je dôležité pozerať sa na to, čo si doba bude vyžadovať a zamyslieť sa nad tým, že v čom by som ja mohol uspieť, na čo mám predispozície.“ Problém ale je, že často nepoznáme ani sami seba, svoje hodnoty, talenty, silné či slabšie stránky a potenciál.
Potenciál pre budúcnosť
Svetové krízy urýchľujú zmeny. Pracujeme z domu, online, musíme byť flexibilní, disciplinovaní. Mnohé tradičné pozície zanikajú a radikálne nastupuje robotizácia, umelá inteligencia, do popredia sa dostávajú genetika, biológia. Možností je neúrekom. No spolu s novými technológiami stále rastie dopyt po tradičných remeslách aj po pozíciách, kde stroj nenahradí človeka, teda po učiteľoch, lekároch, psychológoch. Ktovie, ako sa bude vyvíjať pracovný trh v nasledujúcich rokoch, čo nové nám tieto trendy prinesú. Ale rozhodne, treba byť pripravení na nové požiadavky aj veľké zmeny.
Dagmar Polievková
PCIC Kouč, Kariérny mentor 50+, Arteterapeut vo výcviku. Členka ICF, SAKo, aktívny HR manager, HR konzultant OZ 40plus, HR & Charity mentor, Co-leader Regionálneho klubu koučov SAKo v Bratislave. Venuje sa hlavne zrelým a aktívnym ženám v manažmente a podnikaní.
Zuzana Jojićová
Má dlhoročné skúsenosti na pozíciách stredného a vrcholového manažmentu v oblasti rozvoja ľudských zdrojov. Jej klientelu tvoria prevažne manažéri, podnikatelia a jednotlivci, ktorí chcú pracovať na vlastnom rozvoji.
Text vyšiel v magazíne FOR MEN