Ono je to tak. Že chceš byť v očiach ostatných lepšia. Krajšia. Múdrejšia. Niekedy aj za cenu straty vlastného Ja. Preto vťahuješ brucho, keď ťa fotia. Preto toleruješ to, čo by si nemala. Preto si vymýšľaš tie dramatizácie okolo toho, čo si dokázala. Preto zatĺkaš svoju neistotu a usmievaš sa miesto toho, aby si sa nahnevala a povedala konečne, čo si o tom myslíš.
Napríklad, že ti to tu lezie na nervy. Že máš plné zuby tej nadradenosti, toho fňukania, urážania, podceňovania a negativity. Že neveríš, že minulosť je dôležitejšia ako budúcnosť. Že ti nevadí, že si robila chyby, lebo každý na tomto svete ich robí. Že ti je jasné, že iné telo, iné vlastnosti a inú povahu skrátka v tomto živote nedostaneš a musíš hrať s kartami, ktoré ti už raz – boli – rozdané! Kapíto?!
Ako keď sa voda vyleje z brehov a každá prekážka sa pod ňou na čas stratí. Keď všetko nepodstatné stratí svoj zmysel a voja myseľ myslí iba na jedno. Dýchaj! Dýchaj!
Bolesť v hrudi sa pomaly a veľmi podobne ako voda rozplynie tiež. A príde úľava. Tvoja voda sa síce z brehov vyleje ale ver mi, že sa nestratí a dokáže si nájsť svoju cestu.
.. a nič z toho, čo sa stalo jej nebude ľúto.
Ak sú veci medzi nebom a zemou, ktoré by ste so mnou radi odkonzultovali, kontaktujte ma 🙂